Albánsko – Kráska s pošramotenou povesťou

Ak vás trápia finančné suchoty, ale napriek tomu máte chuť užiť si dovolenku pri mori, Albánsko je ideálnou voľbou. Aj keď už asi nie nadlho. Aj tu lokálni veľmi rýchlo začínajú prichádzať na to, že ich najväčšou devízou je more. Ak teda ešte chcete stihnúť nedotknuté, panenské pláže, ktoré neokupujú biele telá obyvateľov strednej Európy a na ktorých vládne svätý pokoj, ostáva vám ešte tak rok, nanajvýš dva.

Albania

My sme sa na našej ceste vybrali od hraníc s Čiernou Horou po pobreží Stredozemného mora smerom na juh. Prišli sme až po hranice s Gréckom a vnútrozemím sme sa vracali naspäť. Hranice Albánska sme prekračovali plní predsudkov typických pre obyvateľov Strednej Európy, ktorí poznajú iba jedinú vec s prívlastkom albánska – mafiu. V Albánsku však žijú veľmi prívetiví, srdeční a pohostinní ľudia. Albánsko, to sú krásni ľudia v krásnej krajine. Veľmi trefne to vystihli cestovatelia Horký a Náplava, ktorí svoje zážitky z ciest po Albánsku vydali pod názvom „Albánie – Kráska se špatnou pověstí“. Má čo ponúknuť milovníkom pasívneho aj aktívneho oddychu.


Začíname

Vstupu do Albánska predchádzal opatrný poznávací okruh okolo Skadarského jazera, ktoré presne v polovici pretína hranica medzi Čiernou Horou a Albánskom. Po tej kráse, akú sme zažili na čiernohorskej strane, sme sa predsa len rozhodli bližšie spoznať Albánsko. Hranice tejto úžasnej a nádhernej krajiny sme prekračovali so zmiešanými pocitmi. Mali sme len nejasnú predstavu, čo od nej možno očakávať. Veľmi rýchlo však zlikvidovala všetky naše predsudky. Omotala si nás okolo prsta, nadchla nás a očarila.

MontenegroSkadar lake
MontenegroSkadar lake

Do Albánska sme mierili zo severu, hranicu krajiny sme prekročili v Hani i Hotit prichádzajúc z Čiernej Hory v smere od jej hlavného mesta Podgorice. Veľké prekvapenia a interkultúrne šoky na seba nedali dlho čakať – presnejšie už po prvých pár sto metroch na albánskom území sme zostali zaskočení dramatickou zmenou kvality povrchu vozovky. Krásny rovný asfalt bez výstrahy vystriedal makadam. Po ďalších pár metroch sme len v nemom úžase civeli na stĺp elektrického vedenia stojaci uprostred jazdného pruhu.

Cesta pokračovala ďalej a ukázalo sa, že to nebolo ani zďaleka posledné prekvapenie, ktoré si táto krajina pre nás na privítanie prichystala. Ťažko bolo uveriť, že sa ešte stále nachádzame v Európe.

Nuž a okrídlená veta „Choď vždy vlastnou cestou!“ nadobúda v albánskych pomeroch úplne nové dimenzie:

Postupne však, ako sme sa vzďaľovali od hraníc a prenikali hlbšie do vnútrozemia, sa menil aj obraz krajiny. Úseky s novým asfaltom boli čoraz dlhšie. Kde tu sa objavili veľké honosné domy, hoci bolo už na prvý pohľad jasné, že v nich nikto natrvalo nebýva. Cestu začali lemovať obrobené kusy zeme. Zarazila nás nezvyčajná červenkastá farba pôdy.


Shkodër

Prvé veľké mesto na našej ceste bol Shkodër. Najviac sme sa v ňom bavili na tom, ako sa miestni bavia na účet pravidiel cestnej premávky. V Albánsku si jednoducho treba zvyknúť na to, že na kruhovom objazde dávate prednosť cyklistovi prichádzajúcemu sprava!


Zo Shkodër do Koman

Naša cesta nás viedla ďalej do hôr. Vydali sme sa do mestečka Koman ležiaceho východne od Shkodër. Cesty sú v Albánsku značené veľmi dobre. Prakticky tu nie je možné zablúdiť. Takže, aj keď je problém zohnať hodnovernú mapu, GPS nevynímajúc, ešte stále sa môžete spoľahnúť na značenie pri cestách.

Do Vau i Dejes, cez ktoré sme cestou zo Shkodër do Koman prechádzali, bola cesta vo veľmi dobrom stave. Zato hneď niekoľko kilometrov za mestečkom sa to mierne zhoršilo. Čakali nás úseky, kde naša najvyššia rýchlosť neprekročila 40km/h a najvyšší stupeň, aký sme si trúfli zaradiť, bola trojka. Rýchlosť jazdy nám však ani trochu nevadila. Rieka Drina nám pripravila scenérie, pri ktorých sa nám zatajoval dych. Pomaly za každou zákrutou sa naskytali výhľady, ktoré nás nútili zas a znova odstaviť auto pri krajnici, vystúpiť a fotiť a fotiť. Vďaka častým prestávkam a vďaka kvalite vozovky sme úsek dlhý 30 km prekonali za 2 hodiny.

Vitajte pod mostom pod priehradou

Po ceste výdatnej na úchvatné prírodné scenérie vchádzame do mestečka Koman. Domy v ňom možno spočítať na prstoch jednej ruky. Na jednom z nich – práve na tom, pri ktorom by to človek najmenej čakal – svieti nápis „Hotel“. Nezastavujeme. To nie je to, čo hľadáme. Radšej pokračujeme v jazde a prechádzame cez polorozpadnutý most ponad rieku Drinu. Po pravej ruke už vidíme gigantickú stavbu vodnej priehrady, ktorá sa vypína medzi dvoma strmými kopcami.

Na druhej strane mosta čítame na veľkej farebnej tabuli dôležité posolstvá: „WHO SLEEP ON THIS CAMPING IT IS THE FIRST ON THE FERRY“. Nechávame sa zlákať najmä tým druhým: „YOU HELP US WE HELP YOU“ a zabáčame na príjazdovú cestu kempu. Za bránou nás víta prívetivý majiteľ a horúci adept na najlepší kemp celej dovolenky. Za 9€/noc/4 osoby/2stany/1 auto sme sa ocitli v agroraji. Stany sme si rozložili na mäkkej, zelenej trávičke v príjemnom tieni popínavého viniča, spomedzi listov ktorého kde tu vykúkalo kivi. Namiesto budíka sme zrána počúvali kikiríkanie kohútov a usilovné čipotanie kuriatok. Občas sme zo záhrady začuli aj híkanie oslíka. Okolo našich stanov pochodovali k rieke v pravidelných intervaloch káčer aj s celou rodinkou. Aj tak najviac rozruchu v inak pokojnom živote tohto agro kempu narobila nerozlučná trojka roztomilých mačiatok.

Majiteľ kempu presne vie, čo jeho hostia potrebujú. Pri stanových miestach sú pre nich pripravené „kamenné boxy“, t.j. okrúhle sedenia so stolom vyrobeným z veľkej kamennej dosky, v ktorých je k dispozícii aj „kamenné umývadlo“ s tečúcou vodou.

V kempe sa dá ubytovať aj v izbách za 5€/osobu/noc. U domáceho sa dokonca možno aj prestravovať. Ubytovanie aj reštaurácia sú svojím spôsobom raritou. Sú totiž postavené pod mostom, pričom most tu plní funkciu strechy.

Plavba po jazere Komani

Prečo Komani nazývajú jazerom, sa nám nepodarilo zistiť. Ide o vodnú nádrž dosahujúcu dĺžku viac než desať kilometrov, ktorá vznikla prehradením rieky Driny. V čase, keď sme tu boli, trajekt prepravujúci pasažierov a vozidlá nepremával. Z rozprávania domácich nám okolnosti zastavenia jeho prevádzky neboli celkom jasné. Buď bol už príliš starý a museli ho z prevádzky vyradiť, pričom náhradu zaň zatiaľ nemajú. Alebo má jeho odstávku na svedomí nehoda, ktorá ho poškodila. Nuž a kým bude opäť prevádzky schopný, náhrada k dispozícii nie je. Vzdali sme sa preto nášho pôvodného plánu preplaviť sa aj s autom z Koman do Fierzë a odtiaľ pokračovať ďalej po ceste do mesta Puka. Namiesto toho sme si zaplatili celodennú okružnú plavbu vodným taxíkom do Fierzë a späť.

Štandardná cena je 100€ za skupinu – bez ohľadu na to, koľko člennú. Vďaka nášmu domácemu sa nám podarilo vyjednať cenu 60€/4 osoby. Ráno nás domáci naložil do svojho auta a jazdou nie celkom prispôsobenou stavu vozovky nás dopravil do prístavu. Ešte pred nalodením sme zašli do prístavného baru. Barman sa opýtal, čo si dám. Nie, že by som mu rozumel, ale veľa možností, čo by sa ma mohol pýtať, nebolo. Ukázal pri tom na pivo. Pokrútil som hlavou, že si nič nedám. Ostal som zaskočený, keď barman aj napriek tomu otvoril chladničku a vytiahol z nej pivo. Vtedy mi to došlo. V Albánsku sa kýva hlavou opačne ako u nás. Pri odpovedi Áno hlavou krútite a pri odpovedi Nie prikyvujete. A tak som ochutnal ich fľaškový ležiak.

O 10.00 sa náš taxík odrazil od brehu. Okrem nás na jeho palubu nastúpili ďalší zahraniční turisti a dvaja miestni. Boli to postarší muži, pričom našu pozornosť najviac upútal ten starší z nich. Tri a pol hodiny sedel na pražiacom slnku oblečený v košeli, pulóvri, obleku a v bielej čiapke, pričom mu na čelo nevystúpila ani kvapka potu.

Albania

Najzaujímavejším na palube nášho taxíka bol však jednoznačne jeho kapitán Marko. Na prvý pohľad obyčajný chlapík v stredných rokoch, ufúľaný od oleja, opálený slnkom a ošľahaný vetrom. Keď ho však človek pozoroval chvíľu pri práci, zrazu zaregistroval niečo zvláštne. Marko bol ľavák – z núdze. Pravé rameno mu končilo tesne nad zápästím. Ale to nebolo to zvláštne. Zarážajúce bolo, keď si človek uvedomil, že Marka jeho hendikep neobmedzuje. Nech sa na palube svojej lode pustil do akejkoľvek činnosti, išla mu od ruky. Bolo jasné, že náš taxík, chatrný člnok, ktorého pohon bol vyrobený zrecyklovaním v Albánsku mimoriadne obľúbeného Mercedesu, si Marko zhotovil svojpomocne. Na znak uznania sme mu počas polhodinovej prestávky vo Fierzë kúpili čipsy a pivo. Prijal ich s nadšením. Bavil sa však iba s mužskou polovicou našej výpravy. Ženy boli pre neho ako vzduch.

Naša plavba z Koman do Fierzë trvala na Markovom taxíku tri a pol hodiny. Vo Fierzë sme si dali polhodinovú prestávku. K dispozícii sme mali jedinú kaviareň. Jej majitelia nás presvedčili o tom, že módny štýl mafiánov je celosvetovo unifikovaný. Nagélované vlasy začesané dozadu. Prenikavá vôňa lacnej kolínskej. Rozhalené pásikované košele, čierne nohavice, extravagantné špicaté poltopánky. Okolo krku hrubá zlatá reťaz, na ruke masívne zlaté hodinky a niekoľko zlatých náramkov. Celkový obraz dotváral neodmysliteľný zlatý prsteň na malíčku. A hoci literu zákona asi príliš nerešpektujú, svojich zákazníkov rozhodne nezdierajú. Za tri eurá sme si u nich kúpili jedno presso, pomarančové Cappy a dve Coca Coly.

Plavba po jazere Komani je vraj považovaná za jednu z najkrajších vodných trás na svete. My súhlasíme. Celých sedem hodín sme sa cestou do Fierzë a späť kochali krásou a rozmanitosťou okolitej prírodnej scenérie. Jej vzhľad sa mení za každou zákrutou. Poväčšine sa k hladine jazera prudko zvažujú kamenisté útesy. Občas ich vystriedajú zelené pahorky. Na nich nás prekvapili tu a tam vykúkajúce strechy kamenných domcov obkolesených obrobeným kusom poľa lemovaného vínnou révou. Jedinou prístupovou cestou k týmto obydliam je rieka. Žiadna elektrina, žiadna občianska vybavenosť. Iba drsná, ale krásna príroda. Základnou podmienkou prežitia v týchto podmienkach je vynaliezavosť. Nad tou návštevník týchto končín žasne na každom kroku – či už je to Markov Mercedes pohon loďky alebo riečny presun medzi pastviskami.

AlbaniaKomani
Komani

Pri Fierzë sa rozbieha výstavba cesty. Ešte že ju nestavajú naši stavbári. Nechcem si ani len predstaviť ako dlho by im to trvalo v týchto skalách.

Dlhá cesta na pláž alebo diaľnica po albánsky (Velipoje, Düres, Vlore, Dhërmiu, Himara)

Zatúžili sme po slanej vode a špliechaní vĺn na piesočnej pláži. Uverili sme nášmu sprievodcovi, že vo Velipoje nájdeme najkrajšiu pieskovú pláž. Chyba. Vo Velipoje na nás čakali akurát tak zástupy turistov. Pláž je tu prepchatá slnečníkmi a lehátkami, za ktoré treba platiť. Platí sa aj za samotný vstup na ňu. Všade znie hlasná hudba. Obchody a stánky s plážovým tovarom lemujú špinavé, neupravené ulice, na ktorých sa povaľujú kopy odpadkov. Lacná komercia a gýč sa na človeka tlačí z každej strany. Na vyjadrenie dĺžky nášho pobytu vo Velipoje postačia minúty.

Pokračovali sme po pobreží ďalej na juh. Cesty sú tu vo veľmi dobrom stave, aj keď v ostražitosti netreba poľavovať. Na cestách číhajú neoznačené a voľným okom takmer neviditeľné retardéri, na diaľnici zase kanalizačné poklopy vystupujúce nad úroveň vozovky aj o 30cm. Za značkou, za ktorou v Európe nasleduje diaľnica, v Albánsku treba počítať s chodcami prechádzajúcimi z jednej strany cesty na druhú, cyklistami, autami alebo konskými povozmi putujúcimi v smere vašej jazdy alebo aj proti nemu. Viacúrovňové križovatky by ste na albánskej diaľnici hľadali márne. Namiesto toho vás značky najprv spomalia, potom vám oznámia, že tu diaľnica končí, upozornia vás, že vchádzate na kruhový objazd, aby ste sa hneď za ním ocitli opäť na diaľnici.

Nevedno prečo, opäť sme sa nechali zlákať rečami nášho sprievodcu. Sľuboval, že v meste Düres uvidíme antické pamiatky – rímske kúpele a najväčšie zachované koloseum na Balkáne. Z rímskych kúpeľov však bola iba ruina s niekoľkými antickými stĺpmi obohnaná zhrdzaveným plotom a namiesto kolosea sme v centre mesta po dlhom hľadaní objavili iba jeho torzo.

Ani vo Vlore, ďalšej krátkej zastávke na našej ceste, sa nám sen o pláži nesplnil. Tu sú pláže veľmi špinavé, hoci to na prvý pohľad nemusí byť vidieť. Dôvodom sú skládky, ktoré miestni z pláží ešte donedávna robili. Hneď však, ako odhalili ich potenciál v rámci turizmu, začali konať. Na pláže poslali bagre, ktoré všetky odpadky zahrabali do piesku. Aby to ešte poistili, rozostavili po pláži desiatky romanticky pôsobiacich altánko-ležadiel.

Ako sme však postupovali ďalej na juh, situácia sa dramaticky menila. Naša cesta sa vinula naprieč novotou voňajúcimi dovolenkovými rezortmi. Kamienkové pláže boli čisté, more pokojné a priezračné. Na druhej strane tu bolo zjavné, že pod investíciou do rozvoja cestovného ruchu sa v Albánsku rozumie v prvom rade investícia do výstavby nových hotelov. To, že ich kapacita markantne prevyšuje kapacitu plážičky, pri ktorej stoja, alebo že cesty okolo nich nie sú vydláždené, miestnych podnikateľov v danom momente až tak netrápilo.

Ďalší úsek našej cesty na juh prechádzal hornatým národným parkom Llogara. Po dlhom stúpaní sa nám otvoril nádherný výhľad na šíre more. Z vyhliadky v nadmorskej výške 1037m sme sa kochali sýtou zeleňou borovicových lesov nad nami, azúrovými odtieňmi mora pod nami a skvejúcou sa bielobou priľahlých pláží. Z vyhliadky vidieť až na ostrov Korfu a z tohto miesta sa zdá byť doslova na dosah ruky. Ale čo je najdôležitejšie, konečne sme našli pláž, akú sme hľadali.

Z vrcholkov hôr zostupujeme po úzkej kľukatej ceste na pobrežie. Nevieme sa dockat. V Dhërmiu rozložíme stany v jednom z kempov. Konecne vyrážame na pláž. Hladké, biele, okrúhle kamienky, priezračná morská voda všetkých odtieňov modrej a tyrkysovej, ideálne podmienky na šnorchlovanie, kde-tu nejaký človek – to je presne to, čo sme hľadali. Pri prechádzke po pláži sme si všimli, že vekový priemer dovolenkujúcich je mimoriadne nízky. V tej chvíli nás to zaujalo, ale nič sme za tým nehľadali. Čo to v skutočnosti znamená, sme pochopili až večer. Hneď po zotmení sa na pláži rozpútala divoká technopárty, ktorú bolo počuť na kilometre ďaleko. Monotónne odrhovačky ustali až o siedmej ráno, keď už slnko dávno stálo nad hrebeňmi hôr. Nás našťastie program toho dňa zmohol natoľko, že sme sa doružova vyspali aj uprostred toho techno pekla.

Po prvom kole šnorchlovania sa v nás totiž opäť prebudili pudy objaviteľov. Rozhodli sme sa, že nájdeme pláž, ktorú sme videli z vyhliadky. V porovnaní s tou, na ktorej sme sa práve nachádzali, mala jedno nenahraditeľné plus – bola ľudoprázdna. Rýchlo sme pochopili, prečo. Jednou z možností, ako sa na ňu dostať, je autom. Musí však mať pohon všetkých kolies a pneumatiky v perfektnom stave. Podmienky sme nespĺňali, preto sme si zvolili cestu po pláži. Cítili sme sa ako českí turisti v Tatrách. Bolo to, akoby sme sa na výstup na Gerlach vybrali v žabkách. Ale stálo to za to. Na zvyšok dňa sme mali k dispozícii čisto súkromnú pláž. Večer sme si o nej prečítali, že práve na týchto miestach sa v roku 49 p.n.l. vylodil Julius Cezar so siedmymi légiami, aby tu bojoval s Pompeiom v bitke známej ako bitka pri Kavajskom útese.

Naše putovanie po albánskych plážach sme po krátkom pobyte na peknej pláži v kempe Livadh v Himarë uzatvorili v mestečku Ksamili. Grécko je odtiaľto, čo by kameňom dohodil a pri pohľade na Korfu má človek pocit, že tam dopláva v rámci rannej rozcvičky. Prostredie je tu oveľa kultivovanejšie. Nájdete tu romantickú promenádu popri mori, ale pláže sú tu relatívne malé a kamenisté.

Spod mosta na strechu

Nám sa v Ksamili zapáčilo najmä vďaka kempu, v ktorom sme boli ubytovaní. Kým v Koman sme stany rozkladali de facto pod mostom, v tomto kempe sme sa aj so stanmi ocitli na streche domu.

Mnohí Albánci svoje domy veľa rokov nedokončia. Za neskolaudované domy totiž nemusia platiť dane. Domy sa stavajú na etapy. Najprv jedno poschodie. Potom sa počká nejaký čas, kým si rodina zase nasporí a potiahne ďalšie poschodie. Panorámu mnohých miest preto často dotvárajú trčiace roxorové tyče. Prší tu len zriedka. Že by im kvôli chýbajúcej streche zatekalo, sa tu preto nikto nebojí.

Zaujímavým spôsobom riešia albánske úrady čierne stavby. Ak niekto začne stavať bez stavebného povolenia, keď je stavba už takmer hotová, úrady pošlú bager. Ten jedným alebo dvomi šikovnými ťahmi naruší statiku budovy. Je to síce mimoriadne efektívny trest, ale veľmi neefektívne riešenie situácie. Na každom kroku sa v dôsledku tohto postupu možno stretnúť s rozostavanými, napoly zničenými a opustenými budovami. Pripomína to vojnou alebo zemetrasením zničenú krajinu.

Ale späť do nášho kempu. Ležal v miernom stúpaní nad malou zátokou. Poskytoval nádherný výhľad na zátoku aj na more. Okolo domu, v ktorom bývali domáci, kempovali karavany. Miesto pre stany bolo vyhradené na jeho streche, resp. na nedokončenom prvom poschodí. Nad celou jeho plochou bola natiahnutá maskovacia plachta, ktorá počas dňa príjemne tienila. K dispozícii sme mali aj chladničku a vrcholom luxusu bola WiFi. Prvá, na ktorú sme na našej ceste po Albánsku natrafili.

Majiteľ kempu, veľmi prívetivý a priateľský učiteľ matematiky, žil niekoľko rokov v zahraničí. Pravdepodobne tam sa naučil, čo dovolenkári k absolútnej spokojnosti potrebujú. Služby, ktoré vo svojom kempe poskytuje, nezaostávajú v ničom za štandardom, na aký sme zvyknutí v Západnej Európe. Pri príchode nás aj s rodinkou privítal ľadovou kávou. Prekvapil nás znalosťami o našej krajine. Keď sme povedali Slovakia, hneď z neho vybehlo „Dubček“. Bolo tiež veľmi zaujímavé a poučné diskutovať s ním o živote v Albánsku.

Kým v Dhërmiu nás mučili technom, v Ksamili na nás vytiahli akési moderné spracovanie tradičnej arabskej hudby. Oproti cez zátoku sa nachádzal disko bar, v ktorom sa každú noc konali diskotéky alebo koncerty. Spoľahnúť sa nedalo ani na výpadky elektriky, ktoré sú v Albánsku počas leta a sucha časté. Diskotéka bola vybavená vlastnými generátormi. Do tmavej noci svietili jej svetlá ako majáky a hudba sa ponad zátoku rozliehala doďaleka. Kým my sme napriek všetkému spali ako zarezaní, naši nemeckí susedia už toľko šťastia nemali. Do pol tretej ráno sedeli skľúčení na schodoch vedúcich na strechu.

Späť do vnútrozemia

Z juhu na sever krajiny sme sa vybrali vnútrozemím. Našou prvou zastávkou bol Butrinti, najzaujímavejšie miesto, aké sme v Albánsku navštívili. Ak nás Düres svojimi „antickými pamiatkami“ sklamal, Butrinti nám to vynahradil aj s úrokmi. Na tomto malom fliačku zeme obklopenom z troch strán vodou nájdete zachované pamiatky zo všetkých dôb, ktorými Európa pri svojom historickom vývoji prešla. Sú tu stopy po Grékoch, Rimanoch, Byzantskej ríši. Kvôli jeho strategickej polohe sa oň často bojovalo, ale zúrili tu aj prírodné živly. Napriek tomu všetkému tu dnes možno žasnúť nad takmer nedotknutým grécko-rímskym divadlom, rímskymi kúpeľami, nevšednou krásou byzantských mozaík, ktoré zdobili dlažbu baptistéria alebo dômyselnosťou starých majstrov schopných postaviť nedobytné opevnenie z otesaných kameňov.

Po ceste do Gjirokastër sme sa zastavili pri Modrom oku. Ide o zaujímavý prírodný úkaz. Voda tu vyviera z veľkej hĺbky, najprv sa hromadí v malom jazierku kruhového tvaru a potom vyteká do potoka. V strede jazierka je voda sýto modrá, po okrajoch tyrkysová. Ak sa na jazierko pozrie človek zvrchu z vyhliadky na to určenej, pochopí, podľa čoho dostalo toto miesto svoje pomenovanie.

Našou poslednou zastávkou v Albánsku bolo mesto Gjirokastër. Jeho architektúra je zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Rozhodne neodporúčame kochať sa jej skvostami na pravé poludnie. V lete tu teplota dosahuje aj 40 stupňov Celzia. Gjirokastër sa však oplatí navštíviť. V centre mesta natrafíte na zaujímavých ľudí a obchody so zaujímavým tovarom. Sympatické na nich je najmä to, že ide o pôvodné obchody, t.j. také, ktoré nevznikli iba kvôli turistom.

Gjirokaster

Nad mestom sa vypína hrad Ali Pašu Tepelenského – vlastne to, čo z neho zostalo. Súčasťou expozície, kvôli ktorej musíte do hradu platiť vstupné 200 leki/os., je niekoľko diel z druhej svetovej vojny a vrak amerického lietadla z 50. rokov, ktoré tu z neznámych dôvodov muselo núdzovo pristáť. Bonusom sú v Albánsku tak či tak všadeprítomné odpadky a zapáchajúce ľudské výkaly v odľahlých zákutiach zrúcanín hradu.

Gjirokaster

Hrad má lákať turistov, ale okrem toho plní ešte jednu dôležitú úlohu. Raz za štyri alebo päť rokov sa stáva dejiskom prestížneho festivalu ľudového umenia. Vtedy sem mieria folklórne skupiny a súbory z celého Albánska, aj zo zahraničia. Mnohé z nich ponúkajú vo svojom programe aj ďalšiu položku zoznamu chráneného kultúrneho dedičstva UNESCO – polyfonickú ľudovú hudbu.

Gjirokaster