Naše zastávky na Transsibírskej magistrále

Kazaň

Prvá zastávka na našej ceste. Kazaň spravila dojem už na prvý pohľad. Hneď potom, čo sme vystúpili z vlaku, sme sa ocitli na vynovenej železničnej stanici. Skonštatovali sme, že to tam vyzerá lepšie ako na Schwechate.

Vlaková stanica Kazaň

Hotel, hoci trochu zastrčený, nás tiež milo prekvapil. Čistý, útulný, moderný a v porovnaní s Európou sme sa vyspali za pár drobných. Imidž Kazani trochu v našich očiach pošramotili miestni taxikári. Buď pýtali za odvoz neprimerane veľa, alebo vôbec neboli schopní dostaviť sa na miesto vyzdvihnutia.

Hotel Sputnik

Z historického centra sme boli unesení. Jednak kvôli nádhernej starobylej architektúre, ale aj kvôli samozrejmosti, s akou si tu vedľa seba nažívajú kresťania a moslimovia. V areáli Kremľa stoja na pár krokov od seba chrámy aj mešita. Mimochodom, je to hlavná mešita ruských moslimov. Nesie meno Kul Šarif.

Mešita Kul Šarif a ja

Neďaleko od nej nájdeme kazanskú „šikmú vežu“. Pamätá časy najväčšieho rozmachu kazanského chanátu a meno dostala podľa milovanej ženy jej posledného vládcu Sjujumbike.

Veža Sjujumbike - Kazaňská šikmá veža

Z hradieb Kremľa sa otvára zaujímavý výhľad na novšiu časť mesta.

Od kazanského Kremľa a smerom od rieky Kazanky sa rozbiehajú dve hlavné ulice mesta. Ulica Baumana a Kremľovská ulica. Všade nachádzame stopy tohtoročnej univerziády. Spočívajú v zúrivej rekonštrukcii starobylých budov, ktoré však zívajú prázdnotou a ich zrekonštruované priestory len čakajú na svoje využitie. Atmosféra na ulici Baumana nápadne pripomína moskovský Starý Arbat. Množstvo obchodov s ruskými suvenírmi, reštaurácie, vývarovne aj fast foody, pouliční umelci, speváci, tanečníci. Tradičné sa tu mieša s moderným, typicky ruské s novými západnými trendmi.

Ulica Baumana

Hoci náš knižný sprievodca opisoval Kazaň ako jedno z najchutnejších ruských miest, realita naše vysoké očakávania nesplnila. Všetky naše pokusy o konzumáciu tradičnej miestnej kuchyne skončili neúspechom. Dúfali sme, že natrafíme na nejakú zastrčenú kaviarničku s domáckou kuchyňou. Ale nemali sme šťastie. Takže najlepšie, čo sme v Kazani jedli, nám ponúkla reštaurácia Старый Амбар – obyčajná komerčná reštaurácia – a prevádzka rýchleho stravovania v jednom z nákupných centier. Tu nám naservírovali síce tradičné jedlo, ale prihriate v mikrovlnke. Avšak pozor! Napriek tomu chutilo lepšie ako ktorékoľvek bratislavské obedové menu za 3,60€.

Raifský kláštor

Tento kláštor vzdialený približne 50km od Kazane je cieľom mnohých pútnikov – pravoslávnych veriacich. Dôvodom je чудотворная икона Грузинской Богоматери, t.j. zázračná ikona gruzínskej Božej Matky. Krásne a zaujímavé miesto. Konkrétne nás tu okrem architektúry zaujali rôzne marketingové a obchodné stratégie uplatňované v bežnom živote a fungovaní kláštora. Či už je to zákaz priniesť si do chrámov vlastné sviečky, t.z. povinnosť kupovať si ich priamo na mieste v церковной лавке, t.j. v chrámovom obchode alebo živá prezentácia spevu mníchov, ktorá vás má motivovať ku kúpe ich CD-čka priamo v chráme. Ako sme sa mali možnosť presvedčiť na vlastné oči, platí sa aj za pravdepodobne odborný výklad pri prehliadke kláštora. Vedúca skupiny nenápadne šupla zopár bankoviek do ruky mnícha počas toho, ako sa pozornosť skupiny upriamovala na už spomínaných mníchov a ich spevácke umenie.

Najviac nás však pobavil biznis s vysviacaním áut. V Rusku je to údajne v súčasnosti veľká móda. Kúpiš auto, zaplatíš popovi a on tvojho štvorkolesového tátoša posvätí a ešte sa večer pomodlí za to, aby ťa ten Najvyšší vodil iba po takých cestách, na ktorých sa ti nič nestane. Načo platiť niekoľko tisíc za havarijnú poistku, keď cez popa sa dá za pár stovák rubľov (cca 20-30€) vybaviť ochrana priamo u Pána Boha?

Vysviacka v plnom prúde.

Robia tak mnohí. My sami sme počas nášho pobytu v kláštore a jeho okolí videli hneď niekoľko obradov vysviacky auta. Poväčšine vysviacal ten istý pop. Nie je ťažké si spočítať, koľko vďaka opatrným vodičom zarobí. Otázne je, načo mu tie peniaze sú a čo s nimi potom robí. Chcem veriť tomu, že ich zbiera pre siroty a ľudí v núdzi.

Otázne je tiež, ako potom pocit nedotknuteľnosti ovplyvní správanie sa šoférov za volantom. Sme si viac než istí, že taxikár, ktorý nás do tohto kláštora viezol, mal tiež vymodlenú ochranu u toho Najvyššieho. Ak aj nie popom, tak určite mnou, keďže som sedel vedľa neho a zvyčajne sa považujem za neveriaceho. Na vlastnej koži sme zažili presne takú jazdu, aké možno vidieť na youtube.

Na tomto mieste sa nedá nespomenúť našu skúsenosť s miestnou autobusovou dopravou. Po návšteve parku v chránenej oblasti ležiaceho neďaleko Raifského kláštora sme sa do Kazane chceli vrátiť autobusom. Na zastávke nevisel žiaden rozpis spojov, tak sme sa spoliehali na informáciu od miestnych, podľa ktorej mal autobus ísť o 15:30. Ale nešiel. Čoskoro sa na zastávke pri nás objavilo mladé dievča. Ju akýsi jej známy ubezpečil, že autobus pôjde o 16:00. Ale nešiel ani o 16:00. Dievča čakanie čoskoro zunovalo, stopla si okoloidúce auto a odfrčala smerom na Kazaň. Onedlho sa pri nás na zastávke objavil starší nevľúdny muž. Tvrdil, že autobus určite pôjde o 16:15. Ale aj on sa mýlil. Autobus nakoniec prišiel o 16:30. Aj keď nás to spočiatku štvalo, nakoniec sme boli najmä radi, že sa vezieme.

Autobusová zastávka bez rozpisu. Trpezlivo čakáme. Optimizmus nás neopúšťa.

Ťjumeň

Dvadsať hodín vlakom smerom na východ od Kazane leží Ťjumeň, jedno z najstarších miest Sibíri. Nás v ňom zaujala najmä architektúra. Na dvoch hlavných uliciach mesta, ulici Lenina a ulici Republiky, sa málo zaujímavé budovy epochy ropného boomu striedajú s architektonicky skvostnými murovanými aj drevenými vilami z 19. storočia. Zachytili sme tu veľa chrámov a krásny Trojický kláštor.

Trojický kláštor

Zaujímavá bola aj prechádzka po nábreží rieky Tury. Zastavili sme sa na Moste zaľúbencov a prešli na druhú stranu rieky. Tu sme si obzreli skromný interiér Voznesensko-georgievského chrámu a zaujímavé súčasné stavebné riešenia rekonštrukcií starobylých domov.

Nábrežie rieky Tury prešlo v ostatných rokoch výraznou rekonštrukciou. Bolo by možné dlho polemizovať nad jej estetickým prínosom , avšak praktické využitie je jasné. Nábrežie je centrom pohybuchtivých Ťjumencov. Ľudia sem chodia behať, korčuľovať sa na kolieskových korčuliach alebo sa len tak prejsť. Stretávajú sa tu mladí, dôchodcovia zase posedávajú na lavičkách. Nám sa najviac páčil nápad so zobrazením rôznych zaujímavých informácií o meste, ale aj o celej Sibíri.

Most zaľúbencov a nábrežie

Ešte jednu zaujímavosť majú v Ťjumeni – bezkonkurenčne najnižší podchod na svete. (Pre lepšiu predstavu, meriam 188cm.)

Najnižší podchod v Ťjumeni (moja výška je 188cm, výška podchodu 190cm)

Toboľsk

Mesto, ktoré nám pripravilo najviac príjemných prekvapení a v ktorom by sme boli ochotní žiť hoc aj od zajtra.

Do Toboľska sme vlakom z Ťjumeni dorazili o 22.45. Vonku bolo ešte stále vidno. Privítala nás nevľúdna železničná stanica. Ale to bol prvý a posledný nepríjemný zážitok z Toboľska. Pred nami boli dva krásne dni.

Prvý dojem z Toboľska bol rozpačitý. Privítala nás vlaková stanica - komunistická obluda a neviditeľná autobusová zastávka. O tom, že tam vôbec je, vedeli iba domáci.

Mnohé o histórii mesta a celej Sibíri sme sa dozvedeli v múzeu histórie Sibíri. Toboľsk bol po stáročia administratívnym centrom Sibíri. Jeho súčasné členenie je veľmi zaujímavé a spôsobené je sčasti aj geomorfologickou charakteristikou tejto oblasti. Mesto pretína na dve polovice strmý zráz. Pod ním aj nad ním, pokiaľ oko dovidí, sa rozprestiera šíra rovina. Nad zrázom sa týči Kremeľ. Toto miesto však nie je centrom Toboľska. Mesto má dve centrá. Staré, ktoré sa rozprestiera pod zrázom a nové, ktoré sa rozprestiera nad ním.

Toboľský kremeľ

Dlho existovalo iba mesto pod zrázom. Dodnes v ňom stojí množstvo budov so starobylou architektúrou. Medzi nimi aj dom guvernéra, v ktorom boľševici v roku 1917 väznili cársku rodinu celých osem mesiacov, až pokým ju nepreviezli do Jekaterinburgu. Tam všetkých popravili. Našli sme tu však aj gymnázium, ktoré navštevoval Mendelejev. Jeho budova dodnes stojí a slúži pôvodnému účelu.

Dom gubernátora. Cárska rodina v ňom v roku 1918 prežila niekoľko mesiacov, pokým všetkých jej členov boľševici nepopravili.

Nad zrázom sa v druhej polovici 20. storočia začalo vytvárať nové centrum mesta, čomu zodpovedá aj jeho architektonická podoba – viacprúdové ulice, paneláky a sem-tam nejaký komunistický strašiak skrývajúci vo svojich útrobách niektorú ustanovizeň.

Asi takto nejako vyzerá nekonečno.

Výhľad od Kremľa na staré mesto je úchvatný – tak cez deň, ako aj v noci. Aj Kremeľ sám sa nám veľmi páčil. V Toboľsku toho bolo naozaj veľmi málo, čo sa nám nepáčilo. Všade bolo čisto. Kremeľ, Palác miestodržiteľa, námestie a park pri ňom, všetko bolo zrekonštruované. O všetko sa tu vzorne starajú. Teda takmer o všetko. Najväčším tromfom Toboľska však boli ohľaduplní vodiči. Toľkokrát v takom krátkom časovom úseku nám nedali prednosť na prechode pre chodcov v žiadnej krajine. Dokonca ani v UK.

Nočný Toboľsk

Irkutsk

Na Irkutsk nám neostalo ani zďaleka toľko času, koľko by si toto mesto zaslúžilo. Počas nášho posledného večera na Sibíri sme sa prešli po zapadnutých uličkách, obdivovali sme architektúru slávnych zašlých čias. O pár krokov ďalej sme sa znenazdajky ocitli uprostred nových domov postavených v tradičnom štýle, v ktorých sa skrývali moderné a drahé reštaurácie, obchody so značkovým tovarom, štýlové bary a krčmy.

Nová nákupná zóna v tradičnom ruskom štýle.

Videli sme chrám Vozdviženia Životvorjaševo Kresta Gospodňa, poprechádzali sme sa po nábreží rieky Angary, pristavili sa pri pamätníku Alexandrovi III.

V Irkutsku sme strávili dva večery – jeden pred odchodom na Bajkal a druhý po návrate z Bajkalu. V ten prvý sme sa vybrali na večeru do buriatskej reštaurácie. Objednal som si po dlhom čase strávenom v zajatí vlaku lokálne pivo Aršan. Aké bolo naše prekvapenie, keď my ho doniesli načapované v pohári Zlatý Bažant! Tu, sedem tisíc kilometrov od Slovenska, nás niečo také oprávnene prekvapilo a pobavilo.

V druhý večer sme sa vybrali do mongolskej reštaurácie. Aspoň takto sme si chceli vynahradiť naplánovanú, ale neuskutočnenú cestu do Mongolska. Jedlo bolo fantastické, obsluha príjemná, Wi-Fi stabilná a celkom rýchla. Čo viac si človek môže po týždni v úplnej divočine priať?

Špeciality z mongolskej reštaurácie.
View more

Transsib | 2013  |  80 images

Categories travel

Tags #rusko