Treskúci Silvester 2014

Komijsko

Názov republiky, ktorá je súčasťou Ruskej federácia, znie v slovenčine trochu komicky. Respublika Komi, ako jej názov znie v ruštine, sa na západnej strane pohoria Ural rozprestiera na území väčšom ako Francúzsko. My sme na našej ceste do týchto severných končín navštívili jej hlavné mesto Syktyvkar. Do Syktyvkaru sme cestovali letecky z Moskvy. Časový posun oproti stredoeurópskemu času sú dve hodiny. Vzdialenosť medzi Bratislavou a Syktyvkarom je približne 3300km. Syktyvkar má okolo 250 000 obyvateľov.

Vianočná výzdoba na hlavnom námestí v Syktyvkare.

Ruská pohostinnosť

V Syktyvkare sme sa ocitli na pozvanie mamy našej kamarátky. Starostlivosť, ktorej sa nám počas nášho pobytu dostávalo, bola priam kráľovská. Náš stôl sa prehýbal pod ťarchou a rozmanitosťou jedál a z kuchyne sa každý deň šírili nové vône. Počas návštev u známych - aj keď sme zašli len na pár minút - sa na stole okamžite objavili rôzne dobroty a šampanské, vodka alebo koňak nemohli chýbať. Ruská kuchyňa je zdravá, rozmanitá, sýta, chutná a ruská pohostinnosť úprimná a srdečná. Ak sa ocitnete v Rusku na vlastnú päsť, neznamená to ešte, že nebudete mať možnosť okúsiť tradičnú a domácku ruskú kuchyňu. Na rozdiel od Slovákov Rusi nikdy nepristúpili na polotovary vo verejnom stravovaní. Ak v Moskve zájdete do siete reštaurácií Mu-Mu, Elky-Palky (vyslovuje sa Jolky-Palky) alebo mimo Moskvy do akejkoľvek jedálne (nazývajú sa Stalóvaja), nájdete tu poctivé, tradičné a chutné jedlo z čerstvých surovín.

Ruská pohostinnosť v priamom prenose: ukrajinský boršč, špeciálny plnený slaný koláč, huspenina, ryby, koláč nazývany "keks", šampanské, koňak atď.

6 hodín svetla denne

Syktyvkar je položený ešte severnejšie ako Petrohrad, Helsinky či Oslo. Táto zemepisná šírka výrazne ovplyvňuje aj dĺžku denného svetla v jednotlivých ročných obdobiach. Kým v lete môžete na záhradke pracovať aj do jednej v noci, v zime slnko vychádza po deviatej a o druhej poobede sa už kloní k západu. Zatiaľ čo domácich takýto krátky deň nijako nevyvádzal z miery, cestovateľom zo Strednej Európy riadne narušil biorytmy. Počas nášho pobytu sa nám nepodarilo ani jediný raz vyliezť z postele pred deviatou a známi sa nás pýtali, prečo máme všetky fotografie z noci. Často preto vysvetľujeme, že tie fotky sú v skutočnosti z poobedia.

Západ slnka o druhej poobede.

Treskúca zima, štipľavý mráz

Ak sa do týchto končín vyberiete v zime, rátajte s tým, že vám bude zima. Oziabať vás bude až do špiku kostí. Domáci však vedia, ako tu tráviť čas vonku na tridsať stupňovom mraze a nezamrznúť pri tom. Spoľahlivou ochranou pred mrazom je kožuch. Nuž a nohy ostanú v teple v tradičnej obuvi nazývanej "pimy". Je ušitá z kožušiny soba. „Pimy" sa šijú na mieru a pár stojí okolo 200€. V našich zemepisných šírkach by sme im len ťažko našli uplatnenie.

Tradičná obuv miestnych obyvateľov - Pimy ušité z kožušiny soba.

Ale bolo treba vymyslieť, ako sa pred mrazom ochrániť s tým, čo bolo k dispozícii. Naše športové topánky sme si preto vystlali vložkami ušitými z norkovej kožušiny kúpenými u bábušky na trhu – tými, ktoré spomínam v odseku nazvanom “Rýnok”. Netvrdím, že to bola adekvátna náhrada za "pimy", ale rozhodne podržala, keď bolo najhoršie. Keď je už reč o zime, počas nášho pobytu v Syktyvkare sme mali viacero rozličných príležitostí uvedomiť si, čo to vlastne je ten krutý mráz a treskúca zima. Najviac nás pobavila hláška iPhonu po asi desaťminútovom pobyte na tridsať stupňovom mraze: "iPhone needs to cool down before you use it".

Otužilosť v podaní nášho iPhonu

No pozrime ho. Hotový savietskij čelovek. Zaujímavou skúsenosťou bola aj jazda autom v takomto počasí. K dispozícii sme mali asi trojročnú Toyotu Corolla. Akákoľvek cesta začínala samotnou prípravou auta na jazdu. Oprášiť čerstvo napadaný sneh, oškrabať námrazu z okien, zohriať motor. Hotovým umením bolo naštartovať ho. Vytlačiť spojkový pedál si vyžadovalo sizyfovské úsilie. Bol tuhý ako štolverka. Úkony pred naštartovaním motora pripomínali štart raketoplánu. Akýmsi zázrakom motor na našej Toyote naskočil na prvýkrát aj v tých najtuhších mrazoch. Nech sme sa však vybrali na akúkoľvek dlhú cestu - polhodina, hodina, dve hodiny jazdy - ani raz nebolo v silách kúrenia úplne rozmraziť predné sklo. Na jeho hornom okraji sa zanovito držal asi pätnásť centimetrov široký pás ľadu. Okná na zadných dverách sme za celý čas nevideli rozmrznuté ani raz.

Okno nášho auta - lepšie sa nám ho počas nášho pobytu rozmraziť nepodarilo.

Bol tu ešte jeden detail súvisiaci so zimou, ktorý neunikol našej pozornosti. Chodníky, ulice ani cesty tu nesolia. A čuduj sa, svete, všetci chodia a jazdia bez ujmy. Možno by sa zodpovední zabezpečujúci zimnú údržbu komunikácií v našich končinách mohli nechať inšpirovať. Oveľa účinnejšia ako soľ je na sneh na chodníku alebo na ceste lopata alebo odhŕňač. Napriek tomu, že snehu tu počas dlhej zimy napadne niekoľkonásobne viac ako u nás, namiesto toho, aby sa ho snažili rozpustiť soľou, ho jednoducho odhrnú a odpracú. Okrem toho, že je to oveľa efektívnejší spôsob, je aj oveľa šetrnejší k životnému prostrediu, k výzoru mesta a v neposlednom rade aj k samotnej obuvi.

Ide to aj bez soli - na chodníkoch...
... aj na cestách.

Báňa

Ak vonku treští mráz, je to ideálny čas navštíviť tradičnú ruskú báňu. Ruská báňa v mnohých ohľadoch pripomína fínsku saunu, a v mnohých sa od nej líši. Začnime terminológiou. Kým do sauny sa chodí saunovať, do báne sa chodí pariť. My sme sa boli pariť u známych, ktorí mali báňu pristavenú priamo pri svojej dáči (dáča je niečo ako víkendový dom; výzorom veľmi nie, ale spôsobom využitia ju možno prirovnať k našim chalupám). Nie je nad svojpomocne postavenú ruskú báňu. V kuchyni sa prikladalo do pece, ktorá báňu vyhrievala. Stačilo priložiť jedno-dve polená a už letela ručička teplomera za hranicu všetkých jeho možností. Stupnica na teplomere totiž končila pri 120 stupňoch Celzia, ale ručička ukazovala prinajmenšom 130 stupňov.

Tento obrázok si nevyžaduje žiaden ďalší komentár.

Našťastie bolo v báni malé okienko. Pri vykúkaní z neho sa však aj tridsať stupňov pod nulou zdalo byť iba príjemným osviežením. Parenie sa v báni má pevný poriadok, čomu je prispôsobená aj jej dispozícia. Báňa vždy pozostáva z dvoch miestností. V prvej sa človek vyzlieka a ochladzuje, v druhej sa hreje a parí. Prvá návšteva 130-stupňového pekla slúži len na rozohriatie. Po ňom nasleduje mierne ochladenie v prvej miestnosti, ktoré si domáci neraz krátia konzumáciou niečoho ostrejšieho - najčastejšie vodky. Následne sa vraciame do báne, kde na horúce kamene nalejeme čo možno najviac vody. Vlhkosť v báni dramaticky stúpne a parenie sa začína. V tomto štádiu nastupuje brezový veniec. Je to vlastne taká metlička z brezových halúzok, ktorú si pripravíme vopred tak, že ju namočíme do teplej vody a umiestnime blízko pece v báni.

Piecka v báni a lavór s vodou, v ktorom sa naparuje brezový venček.

Následne sa ňou počas parenia poriadne vyšibeme. Čo možno na prvý pohľad vyzerá ako miernejšia sado-maso praktika, má v skutočnosti blahodarné a liečivé účinky. Poriadne naparení a do červena vyšibaní sa musíme schladiť. A to je tá najlepšia časť. Vybiehame von a hádžeme sa do snehových závejov. V tom momente nás premkne pocit, akoby sa nám do každej časti tela zapichlo tisíc malých ihličiek a z pľúc sa derie Tarzanov pozdrav. Po ochladení sa vrátime do vykúrenej kuchyne, zabalíme do župana a s chuťou jeme miestne špeciality - hríby nakladané v sladko-kyslom náleve, šalát Olivjé, kysnuté koláče plnené mletým mäsom, kyslou kapustou alebo zemiakmi a hríbmi. Dobrý pocit z báne zapíjame vodkou a zajedáme kvasenou uhorkou.

Človek sa po báni ľahko schladil aj tým, že si chvíľu postál vonku. Hodiť sa do snehového záveja však bol väčší zážitok.

Vianoce nie sú Nový rok a Nový rok nie sú Vianoce

Považujeme za dôležité spomenúť v tomto blogu jeden zásadný kultúrny rozdiel medzi tým, čo si pod pojmom Vianoce a Silvester predstavia Slováci a čo Rusi. Poďme však na to pekne po poriadku. Vianoce na Slovensku považujeme za rodinný sviatok. Celý svet sa v tieto dni spomalí a stíši, aby sa rodiny mohli aspoň raz v roku stretnúť za jedným stolom a pod jedným vianočným stromčekom. Vianoce sú čas splnených detských prianí a čas vzájomného obdarovávania sa. Silvester na Slovensku je naopak časom búrlivých osláv v kruhu priateľov, neviazanej zábavy až do bieleho rána. V Rusku to majú trochu inak. To, čo si my predstavujeme pod pojmom Vianoce, sa v Rusku deje na Silvestra. Tento sviatok tu volajú Novyj god (Nový rok) a práve 31.12. Rusi zvyčajne zdobia stromček, pripravujú slávnostnú večeru a celé rodiny sa stretávajú za jedným stolom. V závislosti od zemepisnej dĺžky sledujú v televízii, ako Novyj god kráča po krajine (časový posun medzi Vladivostokom a Moskvou je 9 hodín). Po večeri sa rozdávajú darčeky a potom sa pokračuje v sledovaní vianočných televíznych evergreenov - nie sú to však žiadne rozprávky ako u nás. Rusi už pomaly 40 rokov každý Novyj god sledujú romantickú komédiu Irónia osudu. O polnoci strieľa šampanské, mobilné siete sú preťažené a dovolať sa kamkoľvek je prakticky nemožné. Všetci si navzájom želajú všetko najlepšie do nového roka - v novom roku nové šťastie. Potom si vypočujú príhovor prezidenta a o druhej v noci sa vyberú na námestie sledovať novoročný ohňostroj. Načasovanie ohňostroja je zámerne praktické – aby ľudia stihli v pokoji absolvovať všetky vyššie spomínané aktivity a nakoniec si s celou rodinou užili ohňostroj. Naproti tomu Vianoce sú v Rusku výlučne cirkevný sviatok. Nie je spojený so žiadnou z vyššie spomínaných tradícií. Na pravoslávne Vianoce sa slúži dlhá-predlhá omša - od polnoci až do šiestej rána. Televízia vysiela túto bohoslužbu v priamom prenose z hlavného chrámu ruskej pravoslávnej cirkvi - z Chrámu Krista Spasiteľa v Moskve.

Mrazivý lesný Silvester

Ťažko povedať, či to bola zo strany našich hostiteľov naivita alebo jednoducho zvedavosť a chuť otestovať možnosti európskeho človeka, keď sa rozhodli vziať nás na oslavu Silvestra do lesa. Organizoval ju miestny turistický spolok. Z domu sme vyrážali okolo deviatej večer a teplomer ukazoval miernych mínus tridsať.

Takto dopadnú tí, čo v tom mrazivom počasí príliš veľa rozprávajú.

Dobrou správou však bolo, že je bezvetrie. Domáci nám vysvetlili, že počasie je preto na pobyt vonku ideálne. Už pri miernom vetríku totiž v takomto mraze klesá pocitová teplota aj o desať stupňov. V tomto ročnom období v týchto končinách takéto teploty nie sú ničím výnímočným. Ortuť teplomera tu neraz klesá až k hodnotám -46 stupňov Celzia.

Po krátkej jazde autom sme zaparkovali medzi panelákmi na okraji sídliska a ďalej sme šli peši. Pred nami sa otvorila široká snehová pláň.

Mráz treští, mesiac osvetľuje šíru snehovú pláň a my pochodujeme na silvestrovskú oslavu.

V rovnomerných rozostupoch sa ukryté v snehových závejoch mihotali plamene sviečok. Organizátori akcie takto označili cestu na lesnú čistinku, na ktorej sa konala oslava.

Aby sme na miesto konania oslavy ľahšie potrafili.

Asi po polhodinovej prechádzke sme dorazili k lesu. Ešte niekoľko desiatok metrov a už sme počuli veselú vravu a pomedzi stromy zazreli záblesky svetla. Pri vstupe na miesto, kde sa konala párty, visela na strome štýlová lampa a osvetľovala mrazom vyštípané líca prítomných. 

Aby si prichádzajúci hostia lepšie videli pod nohy.

Neďaleko horela vatra, ktorá okolo seba šírila príjemné teplo. Nepríjemné bolo, že to teplo sa šírilo do okruhu asi pol metra. Aspoň si ľudia okolo neho boli navzájom bližšie. Osvetlenie a hudobnú produkciu napájal agregát, ktorý sem priniesli organizátori ešte cez deň. Myslelo sa aj na občerstvenie - každý priniesol niečo z domáceho slávnostného stola. Ale každý akosi pozabudol, koľko je vonku stupňov. Pre ilustráciu - teplota v mrazničke býva zvyčajne mínus 18 stupňov Celzia. Tu v lese bolo niečo menej ako mínus tridsať. Všetky tie dobroty boli na kosť zamrznuté. Jediné, čo sa v týchto podmienkach dalo  konzumovať, bola vodka. Asi nikoho neprekvapí, že to tu nikomu neprekážalo - okrem šoféra. 

Netradičná a extrémistická oslava príchodu nového roka

Po dvoch hodinách v mrazivom lese sme silvestrovskú párty museli v záujme záchrany jeho života opustiť. Nepočkali sme ani do polnoci a tak sme nový rok 2015 privítali v aute na ceste domov. Rusi veria, že ak vás nový rok zastihne na ceste, je to dobré znamenie. Podľa všetkého to funguje, nám sa rok 2015 vydaril. 

Silvestrovský ohňostroj priamo v lese

Rýnok 

Aj návšteva trhu bola v týchto klimatických podmienkach zaujímavým zážitkom. Na námestí v centre mesta mali trhovníci stánky rozložené v dvoch radoch. Ponúkali rôzny tovar - najčastejšie však mäso a mäsové výrobky, ryby, mliečne výrobky - prirodzene zamrazené, lesné plody, orechy, med, pečivo a pekárenské výrobky - všetko chutné, lákavé - z domácej produkcie a za super cenu. 

Predáva sa aj mäso. Ako vidieť, zakonzervované je dobre. Vskutku praktická vec tento mráz.
Dobroty z trhu
Na "rýnku" možno kúpiť všeličo.
V ponuke sú aj všelijaké druhy lesných plodov vlastnoručne nazbieraných počas krátkeho severského leta v okolitých lesoch.

Okrem jedla sa tu však dali kúpiť aj výrobky z kože a kožušiny - tradičná obuv "pimy" šitá zo sobej kožušiny. U jednej bábušky sme si kúpili vložky do topánok. Bábuška tvrdila, že ich ušila zo starého norkového kožucha. Nech už boli z čohokoľvek, nesklamali. Statočne boli oporou aj v tom najtreskúcejšom mraze. 

"Bábuška" nám predáva vložky do topánok ušité z jej starého norkového kožucha.

Bežky 

Syktyvkar je v Rusku známy ako hlavné centrum bežkárskeho športu. Chodia sem trénovať všetci reprezentanti. Nečudo. Prírodné podmienky sú tu pre pestovanie tohto športu ideálne: rovinatú krajinu už koncom októbra prikryje bohatá snehová pokrývka, ktorá sa drží až do konca apríla alebo polovice mája. Na bežky tu chodia všetci - deti, dôchodcovia, matky na materskej, upratovačky, predstavitelia štátu aj top manažéri. Kompletná výstroj na bežkovanie sa tu za pár eur dá požičať na celý deň. Desiatky kilometrov perfektne upravenej stopy vedú cez lesy a lúky. Ak si chcete na vlastnej koži vyskúšať atmosféru lesa z rozprávky Mrázik, tu sú na to tie najideálnejšie podmienky. 

Bežkujeme - ako všetci v Syktyvkare

Vatrušky/Sánkovačka 

Hoci je Syktyvkar predovšetkým rajom pre bežkárov, asi 20km za mestom v stredisku Zeleneckie Aľpy sa týči kopec. Podnikaví domáci vytušili jeho potenciál v tomto rovinatom kraji a otvorili tu lyžiarske stredisko. 

Široko-ďaleko jediná a najdlhšia zjazdovka - je pochopiteľné, že Rusom sa páči v našich Tatrách.

Keďže zjazdovka je dlhá asi tak 200m, zvolili sme radšej sánkovačku. Na nafukovacích kolesách pripomínajúcich veľkosťou duše z pneumatík traktora sme sa spúšťali po vopred pripravenej trase. Naposledy sme si toľko zábavy užili asi v desiatich rokoch. Túto aktivitu preto odporúčame návštevníkom akejkoľvek vekovej kategórie, ktorí majú záujem sa poriadne odviazať a užívať si. 

Vatrušky - po našom - sánkovačka

Yb 

Naši hostitelia sa rozhodli ukázať nám kúsok z kultúry pôvodných obyvateľov republiky Komi, ktorí hovorili rečou patriacou do ugro-fínskej jazykovej skupiny. Vzali nás do mestečka vzdialeného asi 50km od Syktyvkaru s mimoriadne úsporným a exoticky znejúcim názvom Yb. Na okraji rozprávkového lesa tu stojí malý a útulný hotel.

Náš útulný hotel v mestečku Yb

Rozprávkového lesa? Nuž, natrafíte v ňom na chalupu baby Jagy, číha tu obrovská pavučina, pri chodníku stretnete najrôznejšie zvieratá a pobavia vás aj iné atrakcie pre najmenších návštevníkov.

Chalupa Baby Jagy v "rozprávkovom lese"

Okrem toho sa v areáli hotela dá – ako inak – bežkovať a nájdete tu aj drevený dom zvonku aj zvnútra silno pripomínajúci našu drevenicu. Expozícia vo vnútri koliby ukazovala, ako žili jej obyvatelia v minulosti.  

Drevenica, v akej žili pôvodný obyvatelia tejto oblasti - zvnútra sa od našich slovenských dreveníc veľmi nelíši.

Vrcholom nášho pobytu – aspoň podľa našej hostiteľky Tatiany Kirilovny – bola príprava šašlíka. Mäso sme si namarinovali už doma. V hoteli sme dostali vrecko dreveného uhlia, zápalky, trochu benzínu a zopár ražňov. Takto vybavení sme zamierili k jednej zo štyroch chatiek, ktoré stáli hneď vedľa hotela. 

Takúto chatku sme mali k dispozícii aj my, ale šašlík sme radšej zjedli v teple hotelovej izby.

Pred každou z nich bolo pripravené špeciálne ohnisko s držiakom na ražne. Zo všetkých chatiek sme boli jedinou, ktorej sa podarilo rozložiť oheň a upiecť šašlík. V tom mraze sa to nezaobišlo bez prekonávania rôznych nečakaných nástrah a prekážok, ale podarilo sa a výsledok skutočne stál za to. Neskromne musím poznamenať, že za tento úspech môžem vďačiť len sám sebe a svojej duchaprítomnosti. Keďže ohnisko bolo plné snehu, rozložiť v ňom oheň si vyžadovalo niečo viac ako len zopár kusov dreveného uhlia a dva deci benzínu, ktoré nám dali v hoteli. Keď sa v ňom ohník nakoniec predsa len rozhorel a šašlík začal rozvoniavať po okolí, susedovci z vedľajšej chatky chodili žobroniť o kúsok ohňa. Cítil som vtedy veľké zadosťučinenie, ako som to tým Rusákom ukázal.

Príprava šašlíka v plnom prúde
View more

Syktyvkar | 2015  |  21 images

Categories travel

Tags #rusko